V súbore Impossible (2012), autorka inscenuje modelov ‐ prevažne tanečníkov ‐ v indiferentných priestoroch, vo fyzicky náročných pózach, ktoré odzrkadľujú možnú nestabilitu a neistotu v našich vlastných možnostiach. Telo sa tak stáva nositeľom informácie, vytvára napätie či konfrontáciu s konkrétnym priestorom. Póza a gesto tu slúžia ako zobrazenie osobného pocitu, alebo citového rozpoloženia. Séria tak neodkazuje len k určitým uzavretým príbehom, ktoré vznikajú na pozadí scény, ale aj k nášmu vlastnému vnímaniu.